Tri kovy z dávnych vekov, nad ktorými žasneme dodnes

Výrobky z kovov, najmä ocele, nás dnes sprevádzajú takmer na každom kroku. Jeme antikorovým príborom, vozíme sa v autách zo špeciálnej ľahkej a odolnej ocele, pracujeme v montovaných oceľových halách, stále častejšie bývame v domoch s oceľovými konštrukciami. Železo, oceľ aj iné kovy skrátka už po celé tisícročia pomáhajú formovať ľudské dejiny. Väčšinou ich považujeme za bežnú súčasť života. Ale poznáme aj také, ktoré boli v dávnych časoch zdrojom až mystického obdivu a aj v súčasnosti nad nimi vedci a odborníci žasnú. Ktoré starodávne kovy úplne prekonali svoju dobu a v čom boli také výnimočné?

Egyptské meteorické železo

Starovekí Egypťania boli v mnohých ohľadoch veľmi pokročilou civilizáciou a nad ich staviteľskými zručnosťami často zostáva rozum stáť. Povestné je napríklad egyptské lekárstvo. Naopak železo starí Egypťania vyrábať nevedeli – nakoniec, vtedy to ešte nevedel nikto. Hocikoho tak zrejme prekvapí fakt, že medzi archeologické poklady starovekého Egypta patria napríklad železné koráliky pochádzajúce z obdobia 3 000 rokov p. n. l. alebo železná dýka nájdená v hrobke kráľa Tutanchamóna z obdobia okolo roku 1500 p. n. l. Kde sa medzi Egypťanmi v období dlho pred dobou železnou toto železo vzalo? Spadlo z nebies, doslova. Vďaka moderným technológiám vedci zistili, že nájdené predmety boli vyrobené z meteorického železa. Ako to zistili? Okrem iného aj tak, že toto „egyptské“ železo obsahuje nikel, ktorý však v bežnom „pozemskom“ železe nikdy nenájdeme.

Oceľ mečov „Ulfberht“

O vikingských mečoch z 8. až 10. storočia nášho letopočtu s tajomnou značkou Ulfberht sa britský historik Alan Williams vyjadril ako o najlepších mečoch, aké kedy boli vyrobené. Boli ľahké, ale silné a tiež ohybné, takže ľahšie prenikali zbrojou nepriateľov, nezasekávali sa do štítov ani sa nelámali pri tvrdom zásahu inej zbrane. Po meči „Ulfberht“ túžili asi všetci vtedajší európski bojovníci. Ako to, že si tieto na pohľad obyčajné vikingské meče získali takú  reputáciu a za čo vďačia svojim unikátnym vlastnostiam? Boli kované z úplne prvotriednej ocele, ktorej kvalita predbehla svoju dobu o najmenej tisíc rokov. Meče sa vtedy väčšinou vyrábali z mäkkého železa s nízkym obsahom uhlíkov, zatiaľ čo oceľ ulfberhtských mečov obsahovala minimum nežiaducej trosky a viac uhlíkovej prímesi. Na výrobu takej čistej ocele bola potrebná pec s teplotou okolo 1650 stupňov Celzia, čo sa v stredovekých podmienkach rovnalo zázraku. Vedci dodnes neprišli na to, ako to vikingskí kováči dokázali. Špekuluje sa však, že si „know-how“ výroby aj kvalitnú železnú rudu ako základnú surovinu priniesli zo Strednej Ázie.

Damasková oceľ

Damasková oceľ bola ďalším historickým kovom, ktorý sa mohol pýšiť statusom niečoho takmer zázračného. Predmety z nej sa na Blízkom východe vyrábali od 3. až do 17. storočia, potom však bola technológia výroby zabudnutá. Odvtedy sa ju kováči na celom svete snažia napodobniť, ale techniku dávnych majstrov doteraz nikto znova neobjavil. Základ pravdepodobne spočíval vo zvrstvení ocele s rôznym obsahom uhlíka, čo spôsobilo typický vzhľad damaskovej ocele: vzor na čepeliach damaskových zbraní vyzeral ako vlniaca sa rieka. Zbrane z tejto ocele vynikali neprekonateľnou ostrosťou a pružnosťou: povráva sa, že meč z damaskovej ocele dokázal hladko preseknúť aj hlaveň dobovej pušky. V roku 2006 tím nemeckých vedcov čepeľ z damaskovej ocele podrobil dôkladnému skúmaniu a objavil v nej uhlíkové nanotrubice, čo vysvetľuje unikátne vlastnosti tohto kovu, ktorý sa pravdepodobne stal predlohou fiktívnej valyrijskej ocele zo známej knižnej ságy Pieseň ľadu a ohňa.