NEZNIČITEĽNÁ KRÁSA. EXKURZ DO HISTÓRIE ŠPERKOV Z OCELE

V momente, keď sa objavila prvá ušľachtilá oceľ, začali ľudia premýšľať, či by sa nedala použiť aj na niečo iné, ako len na stavbu robustných mrakodrapov alebo výkonných strojov. Preto sa začalo experimentovať aj s výrobou šperkov z ocele.

Jedným z priekopníkov boli Cartierovci, preslávení šperkári z Paríža. Už v roku 1847 prišli na trh s hodinkami v nezničiteľnom oceľovom puzdre. Veľmi zachované a v podstate bez škrabancov vydržali mnohé z nich až do súčasnosti, keď sa v aukciách dražia za nemalé sumy.

Na prelome 19. a 20. storočia sa stali veľmi populárne brúsené oceľové šperky. Základom takého klenotu bola doska z mosadze, cínu alebo zliatiny striebra, na ktorú sa upevňovala vyleštená oceľ. Neskôr sa namiesto oceľových čapov začali používať lisované pásky. Takéto šperky však už boli málo kvalitné a ich obľuba postupne upadala.

K renesancii ocele ako materiálu na výrobu šperkov došlo až v 80. rokoch 20. storočia. Vrátili sa nielen hodinky z nehrdzavejúcej ocele, ale aj oceľové náramky, prstene alebo náušnice. Okrem elegantného a módneho vzhľadu zohral úlohu aj antialergický povrch. Lekári preto začali nehrdzavejúcu oceľ odporúčať namiesto rôznych zliatin striebra alebo zlata.

Práve so zlatom sa oceľ porovnáva najčastejšie. Obidva materiály vydržia veľa, čoraz viac zákazníkov aj návrhárov sa v súčasnosti prikláňa k oceli, a to najmä pri pánskych šperkoch. Nájdeme celý rad povrchových úprav, inak vyzerá oceľ valcovaná za tepla, inak za studena, brúsená, reflexná, žíhaná alebo abrazívna.

Vždy však ide o materiál, ktorý vydrží aj nešetrnejšie zaobchádzanie a napriek tomu si uchováva svoje pôvodné vlastnosti a pevnosť, podobne ako stavby z ocele.